O budúcnosť Európy sa boja už aj cudzinci

Japonec Masahiko, už niekoľko rokov žijúci na Slovensku, pre magazín TV OKO, hodnotil návštevu Bruselu slovami:

...napriek všetkému nebol Brusel taký, ako som si ho predstavoval. Najviac ma prekvapilo veľké množstvo emigrantov. V meste, v reštauráciách, v kaviarňach aj v metre je možno viac imigrantov ako Belgičanov...

...ulice sú plné smetí. Mnohé reštaurácie s belgickými špecialitami prevádzkujú Arabi. Na jednej stanici metra rozdávali dobrovoľníci Afričanom teplú polievku, na inom mieste sa bezdomovci hádali o topánky, ktoré tam niekto rozdával.

Vždy som si myslel, že multikultúrna  spoločnosť je pekná, žiť v nej je zaujímavé a robí krajinu vyspelou. Ale aj tu musia existovať limity. V Bruseli som si uvedomil, že takto vyzerá budúcnosť Európskej únie. Sám som cudzinec žijúci v Európe, ale myslím si, že ak únia nezačne s prísnou politikou smerom k imigrantom, ktorí idú len za lepšími ekonomickými podmienkami, možno nastane chaos a konflikty.

O zmene

Už viac krát som hovoril aj písal o tom, že Velestúr potrebuje zmenu. Je to už pomaly taká otrepaná fráza. Možno ju potrebuje aj celá voľná „komunita“ ľudí, ktorá sa na ňom každým rokom stretáva.
Perúnov deň, pri príležitosti ktorého sa každoročne stretávame, by mal byť „odrazovým mostíkom“ budúceho vývoja.
Velestúr stratil svojho ducha. Ľudí, ktorí ťa dokážu nadchnúť pre vec, alebo zaujať svojim rozprávaním tam chodí čoraz menej. Lenže práve takých ľudí tam potrebujeme, a ja osobne si myslím, že ním môžeš byť aj ty, ak budeš aspoň trochu chcieť. O tom píšem nižšie.
Perúnov deň bol vždy otvoreným sviatkom, mohol prísť kto chcel a bez toho by nevzniklo toľko nových priateľstiev. Napriek občasnej paranoji a nášmu škatuľkovaniu - osobné pozvánky a užší výber podľa mňa nie sú správnou cestou. Totiž, ak budeme od každého žiadať podiel aktívnej účasti, jedinec čo sa tam prišiel len opiť pochopí že si zmýlil miesto a čas. Jasné že treba vždy začať od seba. Ak sa obzriem späť...keby taký Žaba nerobil chyby, hľadel na veci triezvejšie, dal tomu viac snahy a nadšenia, vyzeral by ten Velestúr úplne inak. Výhovorky nech si strčí medzi stehienka.
Ako si to vlastne predstavujem...
Zmeňme miesto táboriska ak to bude aspoň trochu možné. Vyhneme sa očumovaniu turistami, plateniu za chatu, na ktorej aj tak väčšina z nás nespí a objednáva sa len preto aby nám ju neosadili cudzí čudáci. Nedobrovoľná „skladačka“ na chatu pôsobila vždy trochu rušivo. Miesta je naokolo dosť, a kto chce predsa len prespať na chate, nik mu v tom nebráni.
Určime na každý rok tému. Tento rok nech to je Jedlo a nápoje našich predkov. Prednáška s ochutnávkou. Napríklad chlieb, placky, kaše, kvas, medovina...teším sa na vašu kreativitu a verím že sám v hanbe nezostanem. Prebehne to povedzme v sobotu doobeda a večer na po obrade spoločne stanovíme tému na ďalší rok.
Upravme obrad. Upusťme napríklad od prijatia viery. To je osobná vec každého jedinca a ako taká by mala byť vecou občín – keby fungovali, to je ale iný príbeh. Celý obrad je strnulý. V prvom rade je to aj moja chyba a uznávam že by malo ísť skôr duchovný rituál než o divadelnú ceremóniu dvoch – troch hercov. Ideálne by bolo keby sa do toho prirodzeným spôsobom zapojili všetci čo k tomu cítia potrebu. A práve kvôli tomu tam všetci chodíme nie?
Skultúrnime svoj prejav. Patrí k tomu aj oslava s popíjaním a spevom a tu je ťažké stavať mantinely...isto aj zbytočné. Mali by sme zohnať niekoho kto hrá aspoň na fúkaciu harmoniku a má nekonečnú trpezlivosť. Pitie nevyriešim, je to už vžitá tradícia a málokto nemá popol na hlave.
Buďme tvoriví. Nech na obradnom mieste každý rok po nás niečo ostane (nemyslím špaky, ako sa už stalo). Nemusí to byť hneď ďalšia modla, stačí málo, len ak to zanechá dobrý pocit. Toto sú v skratke moje predstavy o zmene. Času je zatiaľ dosť tak na pripomienky, kritiku, ako aj na konkrétnu prácu. Ak budú ľudia opúšťať Velestúr z pocitom, že sa naučili niečo nové, z hrdosťou na to koho sú potomkami, ak dokážeme vzbudiť záujem...moja duša bude na mieste.

Žaba

Kračúň 2011

Nedá sa to opísať inak ako návratom k starým spôsobom slávenia sviatkov v Turci. Vrátili sme sa k svojim začiatkom.
Kvantita sa obmedzila tým že sa schádzame len v rámci našej občiny. Kvalita dosahuje len takú mieru akú je možné vytvoriť spontánnosťou a prirodzením vývojom udalostí.
Každoročne sa opakujúci sviatok je potom vždy trochu iný, vždy sa dá zasmiať na niečom novom, aj keď jeho kostra ostáva vždy podobná.
Každoročne sa zídeme v tom istom lese, no vždy na trochu inom mieste, aby sme sa vyhli koncentrovaniu temných síl zimy. Obradne očistíme miesto aj seba, voláme predkov, ďakujeme Dažbogovi , kladieme sladkú obetinu , sypeme zrno, veštíme z jabĺk a pripíjame medovinou.
No ešte stále nás dokáže Doktor niečím prekvapiť, niečím rozosmiať, niečím vdýchnuť času a miestu svojho ducha, vytvoriť atmosféru ktorá sa pri desiatkach zúčastnených vykúzliť skrátka nedá...inými slovami: ĎAKUJEM.


Žaba

Dožinky 2011

Dožinky, slávnosť spojená s ukončením hospodárskeho roka sa oslavuje v našich končinách rôzne, podľa regiónov. Skupina rodnovercov z okolia Banskej Bystrice sa to rozhodla uskutočniť tretí srpňový víkend neďaleko obce Nemecká. Ako jeden z pozvaných z ďaleka som si spojil túto udalosť aj s turistikou a návštevou metropoly stredného Slovenska deň predtým.
Počasie celému víkendu prialo, takže až tak nevadilo, ak človek schádza z vrcholu kopca v noci cez pomerne neprechodný terén (pozdravujem lesných hospodárov v Kremnických vrchoch) a troška pozabudne sa pritom ozvať ľuďom, ktorí ho majú doprevádzať za kultúrou. No všetko dopadlo dobre a šlo sa pobrať síl na ďalší deň. Taktiež ďakujem, dnes už legendárnemu malachovskému stopárovi, Mýtickému Ondrovi, že robil odborného referenta. A fakt sme sa pozerali kameňom do očí.
Hlavný program, pre ktorý sa moja veľkodušnosť zmohla na taký príjemný výletík začal až na druhý deň, kedy sme sa postupne presúvali na miesto diania slávnosti Dožiniek. Predovšetkým sa pripravovalo miesto na obrad samotný, pozostávajúce z kruhu vykladanom kameňmi v ktorom boli do zeme vrazené modly Bohov, ktoré organizátori určili, že by mali byť symbolické pre túto udalosť. Námet pre kapište bol čiastočne prevzatý z tohtoročného Vajana, kde to bolo obdobne, aj keď vo väčšom urobené. Dominujúcou postavou bol Veles, ktorý bol vhodne zvolený za patróna samotného obradu, čo sa vzhľadom na jeho funkciu (okrem iného) čoby ochrancu pastierov a stád patrilo. Potom ďalšie entity predstavovali Mokoš, Perúna a Dažboga, umne vyrezané a umiestnené.
Počas týchto príprav sa ešte robil aj guľáš, kde sa zistilo, že chýbajú dôležité zložky. Hlavne rozprávkové príslovie „soľ nad zlato“ sa ukázalo ako neznáme. Ešteže máme takých schopných ľudí – kuriérov, ktorí si berú robotu so sebou aj počas voľného času a neváhajú sa aj napriek nepozvaniu na akciu trepať autom sem a tam. Sláva im! Ale všetci sme to prežili a vyčkali aj na večer, kde mal byť hotový guľáš a hlavne vrchol večera v podobe samotného obradu.
Ten bol skutočne pestrý, pričom žrec mal všetko naplánované, takže to prebehlo hlavne za asistencie hviezdnej oblohy a ohňa vynikajúco. Atmosféru zmocňovala najmä precítenosť slov a jednotlivé obradné úkony, ktoré za spolupráce jeho pomocníkov dotvárali rituál.
Po ňom nasledovala hostina a konečne aj guľáš. Treba pochváliť kuchára, ktorý aj napriek vtipnému „analyzovaniu“ na adresu surovín vytvoril dielo, pri ktorom mal každý spokojnosť na tvári. Hodovanie prebiehalo do neskorých ranných hodín, počas ktorých každý prežíval ten čas ako najlepšie vedel. Ja som sa po odborných či veselých diskusiách pobral spať. No niektorí sa starali o oheň tak horlivo, až som si myslel, že ich verva, s akou sa do toho pustili stála niektorých aj trochu krvi. Ale on sa vážne vraj pozeral len kameňom do očí. Všetko sa ale vyriešilo, čo mňa stálo spánok a malú prechádzku, kde som zahral kuriéra tentokrát ja.
Nasledujúci deň sa už šlo domov, lúčenie trvalo dlho a víkend nie a nie skončiť, pretože slnečný kotúč nás nechcel pustiť preč. Všetko ale má svoj koniec a ja som rád, že tento bol záverom skutočne pestrého a hodnotného víkendu, ktorý som mohol stráviť so zaujímavými ľuďmi v krajoch pod Urpínom či Nízkych Tatier.

Raslavien

Výzor starých Slovanov

Predstavu o výzore našich predkov si môžeme urobiť z kostrových materiálov ( tu nám to dosť sťažuje žiarový pohrebný rítus), zo správ starých dejepiscov, historikov a obchodníkov ( poskytujú nám informácie ktoré nevyčítame z kostrového materiálu ako farba očí, vlasov a pigmentácia pokožky). V menšej miere môžme niečo málo zistiť z umeleckých pamiatok ( napr. účes a odev, ktoré ale nie sú predmetom tohto článku).
Hneď na začiatku treba povedať, že už Slovania najstarších čias neboli rasovo homogénnou zložkou a vyskytovali sa medzi nimi rôzne európske rasové typy. V rámci celej Európy nebolo ničím nezvyčajným, ak sa v populácii rôznych etník, v období sťahovania národov, vyskytovali mongoloidné či laponoidné črty.
V každom prípade je veľký rozdiel medzi starými Slovanmi a Slovanmi dneška. Dnešný Slovania sa identifikujú na základe jazyka, národnej a štátnej príslušnosti. Pôvodný Slovania, ktorý sa v postupných vlnách šírili zo svojej pravlasti severne od Karpát, zmenili svoj výzor po storočiach migrácií, asimilácie a miešania. Táto vrstva najskôr splynula s miestnym obyvateľstvom, neskôr sa menila prirodzenou výmenou obyvateľstva v hraniciach osídlenia aj kolonizáciou.
Takže dnes na Balkáne prevláda dinarský typ (značná výška, tmavý vlas aj oči, krátka lebka z plochým temenom), v strednej Európe dominuje typ alpínsky s nižšou zavalitou postavou , krátkou lebkou s hnedými očami a vlasmi. Poľsko a Bielorusko prednostne obýva ostická rasa (ktorá sa od alpskej odlišuje len svetlou pokožkou vlasmi a očami- z kostrových pozostatkov je ťažko odlíšiteľná) a napríklad na severe Ruska nordická rasa.
Nordický- severský typ bol pôvodným typom starých Slovanov. Tí boli ľuďmi vyššieho vzrastu (na tú dobu) s dlhými končatinami, blond alebo ryšavými vlasmi, modrými alebo sivými očami, úzkym, rovným nosom, stredne širokou tvárou, svetlou (ružovou) pokožkou, no predovšetkým s dlhou (dolichocefálnou) mozgovňou. Lebečný index je dôležitým parametrom pre typologické zaradenie. Dolichocefália znamená, že pri pohľade na lebku zhora sa mozgovňa javí ako podlhovastá, brachylocefálna (krátkolebá) sa pri takom pohľade zdá takmer okrúhla. Je možné že u Slovanov nešlo o čisto plavý typ, aký pozorujeme u pôvodných Germánov, ale o typ s temne ryšavými vlasmi s väčšou variabilitou farby očí. Rozhodne však nešlo o alpíncov alebo mediteráncov. Aj staré záznamy opisujú Slovanov ako svetlé, urastené typy, s ryšavými vlasmi a ružovou pokožkou (arabské cestovateľské svedectvá zo 7-8. storočia). Zdá sa že pôvodný Slovania boli pred dobou sťahovania národov nordicko-ostickou zmiešaninou. Východobaltský (ostický) typ je dodnes jasne znateľný v pôvodnom teritóriu slovanskej pravlasti. V hroboch západných Slovanov boli nájdené aj tmavé vlasy (gaštanové a temne ryšavé) a severský typ, hoci jasne dominoval, nebol výhradným typom starých Slovanov.